Život v Severnej Kórei

HLAVNÉ MESTO: PYONGYANG

Zisťovať, aký je život v Severnej Kórei, je trochu ako pokúsiť sa zistiť, či svetlo zhasne, keď zatvoríte dvere chladničky. Nikdy sa nemôžete skutočne pozrieť dovnútra a objaviť čokoľvek s istotou, ale ak budete hovoriť s ľuďmi a budete mať oči otvorené, môžete získať základný zmysel pre veci.

Občanom v Pjongčangu sa žije určite lepšie ako na vidieku.

Severokórejčania potrebujú povolenie žiť v hlavnom meste (na uliciach krajiny sú zátarasy, ktoré vám bránia pohybovať sa bez povolenia) a mesto vo všeobecnosti tvoria ľudia lojálni k strane a tí, ktorí majú v spoločnosti vyššie postavenie.

Na niektorých špeciálnych podujatiach, ktoré sa nám páčili na lunaparku a futbalovom zápase FIFA, nebolo nezvyčajné vidieť ľudí s mobilnými telefónmi a digitálnymi fotoaparátmi.

Ale určite to nebol bežný pohľad na uliciach, pravdepodobne preto, že takáto technológia je pre väčšinu ľudí príliš drahá.

V samotných uliciach hlavného mesta Severnej Kórey vládne strašidelný pocit prázdnoty – prázdnoty, ktorú dokazuje nedostatok vozidiel, zvuku premávky či davy chodcov.

Teoreticky sú v Pchjongjangu 3 milióny ľudí, ale zdalo sa, že je tichší ako malé vidiecke mestečko.

Pripadalo mi to trochu ako jeden z tých postapokalyptických filmov, pričom iróniou je, že svet si myslí, že apokalypsu spôsobí Severná Kórea.

Vo verejnej doprave je však zmysel pre normálnosť. Staré autobusy a električky sú plné ľudí (očividne nevlastnia autá) a metro bolo preplnené v špičke, keď sme sa viezli.

Priemerný Severokórejčan však nedochádza z domu do kancelárie. Mnohí sú zamestnaní v stavebníctve, výrobe či armáde.

Mimochodom, nič z toho nie je ľahká práca a stavebné tímy, ktoré sme videli, robili ručne oveľa viac, ako by ste očakávali v akejkoľvek rozvinutej ekonomike.

Obchodný dom na hlavnej ulici bol opustený zakaždým, keď sme ním išli, len osamelá obsluha stála za pultom. Na rozdiel od bežného hlavného mesta tu neboli reštaurácie, kaviarne, bary či obchody lemujúce ulice.

Panorámu Pchjongjangu zaplnili sivé betónové bytové domy, v ktorých býva obyvateľstvo, kde zrejme trávia veľa času.

V noci však bolo veľa okien tmavých (buď pre nedostatok elektriny alebo preto, že boli neobývané) a pôsobilo to ako mesto navrhnuté s prísľubom metropoly, ale bez schopnosti dodať.

Pohľady do niektorých osvetlených bytov odhalili jednoduché, holé príbytky s výraznými fotografiami vodcov na stene.

Aj keď sa zdá, že väčšina ľudí žije v týchto základných bytoch, vo verejných budovách je stále veľa vznešenosti a je ťažké vedieť, či obyvatelia vnímajú kontrast ako urážku alebo zdroj hrdosti.

Jednou z najpôsobivejších budov je Detský palác, o ktorom nám povedali, že je to miesto, kam školáci prichádzajú po vyučovaní, aby sa učili hudbe, športu a umeniu. Vnútri je masívna mramorová vstupná hala, ktorá sa niektorým malým deťom zdá trochu prehnaná.

Boli sme pohostení koncertom, ktorý bol však mimoriadne pôsobivý. V súlade s ideálmi režimu (a umeleckým zameraním drahého vodcu Kim Čong Ila) trávia deti veľa svojho voľného času spevom, tancom a gymnastikou.

VIDIEK V SEVERNEJ KÓREI

Mimo hlavného mesta všetky majestátne budovy rýchlo miznú, s výnimkou veľkých bronzových sôch večného prezidenta Kim Ir Sena.

Zelené polia kukurice a ryže sa tiahnu od cesty až po hory na obzore. Vidiek je svieži a zelený, ale to popiera chudobu a rustikálny životný štýl občanov.

Všade, kam sa pozrieme, je tvrdá manuálna práca. Nie je to región s autami, nieto ešte strojmi, ktoré by sa starali o pozemok.

Staré ženy, ohnuté chrbty, pracujú v ryžových poliach; mladí chlapci nosia veľké vrecia na rukách pozdĺž cesty; okolo prechádza muž s mŕtvym prasaťom pripútaným na zadnú časť bicykla.

Vyzeralo to ako extrémne základné živobytie, ktoré sa možno desaťročia nezmenilo a bolo to podobné ako bežné farmárčenie v krajinách juhovýchodnej Ázie.

Samozrejme okrem veľkých nápisov na poliach a horách, potvrdzujúcich posolstiev od Kim Čong Ila v červeno-bielom prevedení, ktoré všetkých inšpirujú k tvrdšej práci pre dobro vlasti.

Ako som už spomenul, na hlavných cestách sú vojenské kontrolné stanovištia, ktoré bránia ľuďom opúšťať ich oblasť bez povolenia.

Keď sme prechádzali cez malé mestá, mohli ste vidieť, že zostali verné komunistickému architektonickému štýlu betón s betónom.

Väčšie bytové domy vyzerali ako bytové komplexy z minulých rokov, zatiaľ čo malé domčeky sa zdali byť v neustálom stave výstavby.

V krajských mestách bol ako vo väčšine miest citeľný nedostatok áut. Ľudia sa však nezhromažďovali na uliciach, aby sa stýkali, kráčali po chodníkoch cieľavedome, ale bez odhodlania.

Po mestách sa prechádzal vojenský personál, zatiaľ čo školáci cestovali v malých skupinách.

Tiež nás zarazilo, že všetci mimo hlavného mesta, bez ohľadu na hodnosť či postavenie, sú chudí. Bolo ťažké nevšimnúť si, aká vychudnutá je každá osoba, stále ľahko rozpoznateľná aj pod ich fádnym pragmatickým oblečením.

Zastavili sme sa v malej továrni v jednom z miest, aby sme videli ‚veľkú pracovitosť‘ severokórejského ľudu. Bola to plniareň vody a obsluhuli v nej výlučne ženy.

Čistý a jednoduchý, zdal sa efektívny, ale mal oveľa menej automatizácie, ako by ste očakávali v roku 2011 (a musíte predpokladať, že to bola jedna z lepších tovární, nakoľko ste ju mohli vidieť ako turista).

CHUDOBA A MUČENIE ?

Existuje veľa príbehov občanov, ktorí utiekli zo Severnej Kórey a vykresľujú obraz každodenného života plného krkolomnej práce s malým množstvom jedla, ktoré vyhrabávajú v koši a s neustálym strachom z odplaty zo strany vlády, ak vykročia z radu.

S našimi sprievodcami, ktorí kontrolujú náš pobyt, sme v tomto smere určite nič nevideli. Ale zároveň ste nikdy nezískali pocit, že ľudia boli obzvlášť šťastní.

Málokedy sa na ulici ozýval smiech či temperamentný rozhovor medzi priateľmi, ktorý by ste v normálnej krajine čakali.

V mojich očiach sa mi zdalo, ako keby ľudia rezignovali na monotónny každodenný život a jednoducho prechádzali pohybmi, pretože to bolo jednoduchšie, ako napádať situáciu.

Napriek tomu sa Severokórejčania vždy radi usmievali a mávali na nás, keď sme prechádzali okolo.

Keď sa nám podarilo zachytiť tieto momenty, mohli ste vidieť teplo v ich srdciach a uvedomiť si, že v ich vnútri sa skrýva oveľa viac, než pripúšťali ich nezaujaté výrazy.

V Pchjongjangu sme niekoľkokrát videli, ako miestni obyvatelia relaxujú a skutočne si užívajú svoj čas.

Napríklad na futbalovom zápase medzi Severnou Kóreou a ďalšou futbalovou veľmocou Tadžikistanu. Alebo na lunaparku, na ktorý je niekoľko týždňový čakací zoznam.

Náš posledný deň v Pchjongjangu bol zároveň štátnym sviatkom a v parku sa konali oslavy spevu, tanca a hier (občas s priveľa alkoholu pre niektorých miestnych obyvateľov) a vrcholom – hromadný tanec s tisíckami ľudí na námestí o hod. súmraku (ku ktorému sme sa všetci pridali).

Bez ohľadu na to, aký život bol týmto ľuďom vnútení – a pravdepodobne nikdy skutočne nepochopíme, čo ten život je – sú stále ľudia.

Bolo pekné vidieť tie chvíle, keď to vyšlo, keď sa ich zuby blysli do úsmevu, keď rytmus tanca vychádzal prirodzene a nie zo vzdelania a keď nachádzali radosť z jednoduchých vecí v živote.

Zdroj: www.timetravelturtle.com