Tiksi - život na konci sveta

tazky zivot v meste v sibirskom meste Tiksi

Koniec sveta, to je pre mňa Tiksi. Vychodosibírske mesto na brehu Laptevovho mora, ďaleko za polárnym kruhom na severe obrovskej sibírskej republiky Jakutsko (Sacha). Bývalo to vojenskou základňou a prekladiskom tovaru pre celé jakutské územie, hlávnym cieľom významných expedícií a zastávka sovietskych ladoborcov na ich ceste z Archangelska do východosibírskeho prístavu Vladivostok.

Ľudia na severe boli zvyknutí na lepšie životné podmienky počas komunizmu, získalo sa viac peňazí a vďaka horším klimatickým podmienkam mali nárok na lepší tovar ako v iných častiach Ruska. Na severe preto pracovalo veľa pracovníkov z iných častí krajiny. Po páde Sovietskeho zväzu nasledoval obrat o 90 stupňov. Sovietske hospodárstvo sa zrútilo a neexistovali žiadne prostriedky na zachovanie Severskej morskej cesty. Iba vďaka zásobovaniu zo severných morí boli arktické oblasti schopné existovať. Rovnaký osud postihol prístav Tiksi.

Prišiel som do mesta v lete, ale teplota nevyšla nad šesť stupňov Celzia. Mŕtvé mesto. Uličky sú prázdne, na oknách a predných dverách domu sú nabité dosky. Fasády stavebných prvkov sú namaľované sovietskými ornamentmi. Na hlavnej Leninovej triede je niekoľko potravín, ale inak je všade pustatina. Aj keď je skoro popoludnie, Tiksi pripomína mesto duchov. Idem do múzea. Vôňa jedovatého náteru na stenách ma sprevádza celý čas. Pozerám na niekoľko obrazov námorníkov, ľadoborcov a vypchatého ľadového medveďa. Pri pohľade na bývalý známy prístav nájdem iba zhrdzavené úlomky nákladných lodí a žeriavov.

Za skutočný koniec sveta je miestečko ďaleko za mestom, kde ma sprevádza miestna študentka. Výnimočne tu svieti slnko a my sa potulujeme tundrou bez jediného stromu alebo aspon kríku. Sedíme chvíľu na brehu laptevovho mora. Za horizontom už nie je nič okrem Arktického oceánu. Počasie sa odzrazu zmení. Fúka úkrutný vietor so snehom. Stratili sme sa v hmle a budem rád, ak sa vobec dostaneme do mesta. Je august. Aj v septembri bude skutočná zima, ktorú si ani v tohtoročných mrazoch v strednej Európe nedokážeme predstaviť. Kvôli Arktickým víchriciam sa teploty znižujú pod mínus 50 až mínus 60 stupňov Celzia. Ľudia môžu zamrznúť aj desať metrov od svojho domu, keď sa strácajú v zúriacom bielom pekle na svojej ulici. Obyvatelia Tiksi preto používajú špeciálne pasáže medzi domami a blokmi, ktoré ich chránia pred snehom a vetrom.

Prenajal som si izbu na prízemí panelového bytu. Nemôžem spať. Napriek závesom svetlo preniká do miestnosti. Sú tri hodiny ráno a vonku je svetlo. Je polárny deň a slnko nezapadá. Čas sa vlieva do jedného nekonečného dňa. Chcel by som sa dostať k delte Sibírskeho toku, rieky Lena. Avšak márne, daždivé počasie neumožní vrtuľníkom lietať. Nekonečným čakaním trávim dni na malom zničenom tiksínskom letisku – ja a rodina evenských lovcov z akejsi vzdialenej dediny máme byť jedinými pasažiermi. Rusi piloti ma pozývajú na letisko. Vodka značky Putin tečie prúdom. „Dnes sa už lietať nebude, tak aspoň pijeme. A ak sa nezlepší počasie, tiež to zvládneme. „Chcem, nechcem, ale musím tráviť čas s pilotmi. Je pravé poobedie a posedenie sa presunie z letiska do bloku v Tiksinskej bytovke. Všetci sú úplne na mol, vrátane žien. Intuitívne sa necítim zrovna bezpečne. Rýchlo sa lúčim a uháňam medzi poloopustené bytovky.

Ľudia v meste zvyčajne nemajú prácu a veľa pijú. Jedinou zárukou prežitia je rybolov a lov, preto majú zo sebou vždy zbrane. Takmer všetci Rusi sa vrátili na pevninu (tak tu nazývajú Európske Rusko) a zostali len domorodí obyvatelia, Jakuti, ktorí nemajú miesto kam by sa vrátili. Rovnako ako ostatné severské národy v Rusku, boli nútení opustiť kočovný štýl života, presťahovať sa do kasární a dať deti do škôl. Celé Tiksi žije prakticky len z vojenskej základne, ktorá má za úlohu hliadkovať na pobreží Laptevovho mora. Vďaka vojenskej základni je prístavné mesto aspoň trochu zásobené.

Prežitie je tiež zložité z psychologickej stránky. Dlhý nekonečný chlad bez slnka, krutých mrazov a napoly funkčné mesto je naozaj krutým miestom pre život.

K delte Leny sa už dnes nedostanem. Môj čas vypršal. Naposledy hľadím z okna lietadla na mesto, ktoré skôr pripomína haldu betonu a štronu roztruseného kdesi v nekonečnej tundre. Roztrúsené mesto na konci sveta.

Zdroj: Evgenia Arbugaeva