Najbrutálnejší lekársky zákrok vytváral živé mŕtvoly - lobotómia - stejfree.sk
965 Ľudí nás sleduje

Najbrutálnejší lekársky zákrok vytváral živé mŕtvoly – lobotómia

31.1.2022
1 zdieľaní 102 pozretí

Operačná sála

19. novembra 1948 sa dvaja najplodnejší odborníci lobotómie západného sveta postavili proti sebe na operačnej sále Inštitútu života v Hartforde, Connecticut. Obaja vystúpili pred publikom, ktorý bol zložený z viac ako dvoch desiatok neurológov, neurochirurgov a psychiatrov. Každý z nich vyvinul svoju vlastnú techniku ​​na deformáciu mozgu pacientov. Čo bolo najhoršie, že lobotómia bola čoraz populárnejšiu v lekárskych kruhoch.

William Beecher Scoville, ktorý bol profesor neurochirurgie v Yale išiel na rad ako prvý. Jeho pacient bol pri plnom vedomí. Lekár podal lokálne anestetikum, čo mu umožnilo prerezať pokožku hlavy a odhaliť lebku pacienta. Blesková práca s vŕtačkou mu pomohla urobiť dva otvory, jeden nad každým okom.

Reklama

Scoville po tomto zásadnom kroku uvidel predné laloky pacienta. Plochu čepeľou nadvihol každu stranu nahor, aby mohol vykonať tzv. "orbitálne podrezanie", hoci to čo nasledovalo, nebol rezný zákrok. Scoville zaviedol pacientovi sací katéter resp. malý elektrický vysavač a odsal mu časť predných lalokov.

Pacient bol následne odvezený a na operačný stôl privolali ďalšieho lekára. Nasledoval Walter Freeman, profesor neurológie na Univerzite Georga Washingtona. Nemal žiadne vzdelanie v oblasti chirurgie a žiadnu lekársku licenciu v Connecticute, čiže operoval ilegálne. Pravda je, že takáto “drobnosť” nikomu z prítomných nevadila.

Freeman pracoval na vývoji vlastnej montážnej linky, aby sa lobotómia dala vykonávať rýchlo a jednoducho. Jeho technika mu umožnila vykonať neuveriteľných 20 a viac operácií za jediný deň. Používal eletrické výboje z prístroja na elektrokonvulzívnu terapiu, aby pacient upadol do bezvedomia.

Ďalej pod jedno z očných viečok vložil skalpel a ľahkým pohybom sa dostal až ku kostenej štruktúre na očnici. Následne urobil niekoľko úderov kladivom čím prerazil kosť a vyrezal časť predných lalokov. Freeman sa chválil, že to bola neskutočne jednoduchá operácia. Tvrdil, že by ju dokázal naučiť každého blázna, dokonca aj psychiatra, aby ju vykonal za 20 minút.

Od roku 1936 sa v Spojených štátoch vykonali desaťtisíce lobotómií a obaja títo “lekári” pokračovali v prevádzke ešte niekoľko desaťročí. Vynálezcom lobotómie bol portugalský neurológ Egas Moniz, ktorý dostal Nobelovu cenu za medicínu v roku 1949. Hlavné medicínske centrá v Spojených štátoch – Harvard, Yale, Columbia, Pensylvánska univerzita pravidelne vykonávali rôzne variácie lobotómie až do 50. rokov 20. storočia.

dvaja lekari pozeraju na rentgenovy snimok pacienta pred lobotomiou
Dr. Walter Freeman, vľavo, a Dr. James W. Watts študujú röntgenový snímok pred psychochirurgickou operáciou. Vykonávali rezu do mozgu, aby vytvorila nové mozgové prepojenia a zbavila pacienta bludov, posadnutostí, nervového napätia a podobne. Zdroj: Wikipedia

Pohľad modernej spoločnosti na lobotómiu

V posledných rokoch niektorí historici medicíny majú v móde tvrdiť, že táto operácia nebola hororovým príbehom z lekárskeho prostredia, ako ju vykresľuje populárna kultúra. Títo vedci naznačujú, že keď sa uvažuje v kontexte doby, lobotómia bola možno obhájiteľnou odpoveďou na masívne preplnené psychiatrické liečebne a terapeutické nedostatky psychiatrie tej doby.

Bližšie je táto problematika opísaná v knihe Lukea Dittricha “Patient HM: A Story of Memory, Madness and Family Secrets (2017)” a odhaľuje mnohé dôkazy že Scoville (ako aj Freeman) bol monštrum – cieľavedomý, ambiciózny a ochotný spôsobiť vážne a nezvratné škody svojim pacientom pri hľadaní slávy.

Je iróniou, že Scoville rýchlo odsúdil krutosť Freemanovho postupu, ktorý neurochirurgovia v publiku s radosťou podporili. Freeman zase opovrhoval predstavou, že odsávanie častí mozgu je „presné“, ako tvrdil Scoville a jeho priaznivci. Aspoň v týchto bodoch mali obaja muži pravdu.

Príbeh chlapca

Dittrich venuje tejto pozoruhodnej súťaži v chirurgií značný priestor, na ktorý sa pozerá skeptickým pohľadom. Svoj príbeh však začína príbehom o nehode, ktorá jedného letného večera postihla Henryho Molaisona, mladého šesťročného chlapca.

Henry sa vracal domov, a ako prechádzal ulicou, odrazu ho zrazil bicykel. Náraz ho odhodil do vzduchu a pristál na hlave, pričom utrpel silný otras mozgu. Henry žiaľ ostal v bezvedomí. Napokon sa chlapec vyliečil, ale iba čiastočne.

Začal trpieť epileptickými záchvatmi, ktorých frekvencia a závažnosť sa s pribúdajúcimi rokmi zvyšovala a robili mu zo života peklo. Nepomáhali dokonca žiadne dostupné lieky. Nakoniec ho v roku 1953 rodičia priviedli k doktorovi Scovilleovi.

Na rozdiel od väčšiny ostatných pacientov, bol Henry zdravý. Scoville informoval rodinu, že epilepsiu možno vylieči operácia mozgu, ktorej bol Scoville priekopníkom. O niekoľko mesiacov sa Henry dostal na operačnú sálu. To, čo nasledovalo, z neho urobilo jedného z najznámejších pacientov 20. storočia.

Fotografia Henry Gustav Molaison
Henry Gustav Molaison, Zdroj: Wikipedia

Scoville podľa obvyklého postupu zarezal Henrymu do lebky, čím odhalil časti jeho mozgu. Elektroencefalograf však nedokázal odhaliť žiadne ohnisko epilepsie, preto Scoville odtlačil predné laloky, aby odhalil hlbšie štruktúry v spánkovom laloku. Hĺadal akékoľvek defekty, alebo atrofované tkanivo. Žiaľ, nenašiel nič. Bežný chirurg by v tomto okamihu operáciu zastavil, nakoľko neexistoval žiadny nález, čo by odôvodňoval ďalší zásah.

Scoville takým človekom nebol. Podľa jeho vlastných slov: „Uprednostňujem činy pred myšlienkami, a preto som chirurg. Rád vidím výsledky.” Výsledky, ktoré dosiahol, aj keď nie také, v aké jeho pacienti dúfali. Pomocou sacieho katétra Scoville odsal všetky tri oblasti temporálneho laloku.

Pacient H. M., ako ho nazývali v lekárskej oblasti, utrpel devastačné zranenia. Hoci jeho intelekt zostal nedotknutý, no za tých pár minút stratil svoju krátkodobú pamäť. Chlapec ostal so závažnou stratou pamäti, „tak vážnou, že pacientovi zabránila spomenúť si na umiestnenie izieb v ktorých býva, mená jeho blízkych alebo aj cestu na záchod či pisoár.“ A, samozrejme, ešte veľa iného.

Odhalenia z knihy

Prvým z mnohých prekvapení v knihe, je informácia, že William Beecher Scoville bol jeho starým otcom. Tieto rodinné väzby umožnili Dittrichovi prístup ku všetkým možným materiálom, ktoré nikto nemohol získať, okrem zjavne talentovaného a vytrvalého novinára.

Druhé prekvapenie sa týka Dittrichovej babičky Emily Barrett Learned, ktorú s láskou nazýval Bam Bam. Emily bola temperamentnou mladou ženou a v júni 1934 sa vydala za pekného Billa Scovilleho. V roku 1944 sa im narodili tri deti, lenže Bill slúžil v armádnom lekárskom zbore a väčšinu času ju nechával samu v malom mestečku Walla Walla v štáte Washington.

Potom zistila, že jej manžel má pomer. Začala mať halucinácie a pokúsila sa obesiť. Následne bola umiestnená na zabezpečenom oddelení miestnej nemocnice, kým sa o niekoľko týždňov celá rodina nepresťahovala do Hartfordu v štáte Connecticut. Tam ju rýchlo previezli do Inštitútu života, jednej z najstarších amerických psychiatrických liečební, kde jej manžel vykonával väčšinu lobotómií.

Institut zivota, urceny pre psychiatrickych pacientov
Inštitút života, Kohl mansion. 2750 Adeline Drive, Burlingame, CaliforniaUSA , Zdroj: Wikipedia

Inštitút života bol luxusným súkromným zariadením pre bohatých, ktoré povrchne pripomínalo vidiecky klub. Ubytovaní boli označovaní ako „hostia“, hoci to boli hostia zbavení svojich práv. Dr. Burlingame tu agresívne využíval všetky najnovšie zbrane psychiatrie 40. rokov: inzulínové kómy, metrozolové záchvaty, hydroterapiu, pyroterapiu (pacienti boli uložený do špeciálneho zariadenia v tvare rakvy, ktoré umožňovalo zohrievať pacienta, kým mu nezlyhal homeostatický mechanizmus tela a bola dosiahnutá vysoká horúčka 39-40 stupňov Celzia) a elektrošoková terapia (ECT).

Emily podstúpila mnohé z týchto takzvaných liečebných postupov, ktoré nemali žiadny efekt. Jej psychiater poznamenal, že nevera jej manžela ju „nezvyčajne rozrušila“ a napriek ich snahe bola naďalej v zajatí psychotických predstáv. Jej následné prepustenie pôsobí trochu záhadne. Dr. Scoville ju predtým osobne lobotomizoval.

Slávny Henry Gustav Molaison

Dittrich strávil niekoľko veľa strán odhaľovaním týchto druhov rodinných tajomstiev. Nakoniec sa však vracia k prípadu pacienta H. M., ktorý prišiel o svoju pamäť. Scoville zanechal po sebe desiatky lobotomyzovaných pacientov a v 70. rokoch pokračoval vo vykonávaní orbitálneho podrezania, pričom tvrdil, že je „bezpečný a takmer neškodný“. Henry nebol duševne chorý a jeho intelektuálne schopnosti zostali po operácii nedotknuté. To z neho urobilo ideálny predmet pre výskum ľudskej pamäte a výsledky tohto výskumu urobili Henryho mimoriadne slávnym.

Významná neurovedkyňa Dr. Brenda Milner z McGill University v Montreale bola na začiatku primárnou psychologičkou študujúcou pacienta H.M a prostredníctvom práce s ním urobila množstvo objavov v oblasti ľudskej pamäte, vrátane zistenia, že ľudia majú dve odlišné a nezávislé pamäťové systémy. Jeden z nich prežil v H.M. Ten, ktorý mu umožnil získať a zlepšiť naučené zručnosti. Druhý systém, pamäť na udalosti, bola úplne vymazaná.

Doktorka Milnerová čoskoro posunula svoj výskum iným smerom a odstrihla kontakt s H.M. Na jej miesto nastúpila Suzanne Corkinová, jedna z jej postgraduálnych študentiek. Následne Corkinová získala miesto na fakulte MIT. Pacient H.M. sa stal v podstate jej vlastníctvom.

Od roku 1953 až do svojej smrti v roku 2008 bol pacient H.M. pravidelne odvážaný preč na MIT, kde ho nanovo preskúmali, a keď sa stretol s doktorkou Corkinovou, bolo to ako keby prvýkrát.

Ukázalo sa, že Corkinová mala tiež prepojenie na Dittricha. Bývala priamo oproti rodine Scovilleovcov a bola najlepšou priateľkou Dittrichovej matky. Najprv sa stretnutiu s ním vyhýbala, ale Dittrich ju napokon “zlomil”. Je ťažké odhadnúť ako veľmi to ovplyvnilo Dittrichov postoj k nej, ale zdá sa, že si vytvoril extrémne negatívny pohľad na jej správanie.

Henry Molaison nemal veľa šťastia na tých, ktorí na ňom experimentovali. Scoville ho využil, aby zistil, čo sa stane, keď mu odsajú veľké časti jeho mozgu. Podľa Dittricha útrapy pacienta H. M. neskončili jeho smrťou. Jeho pozostatky boli rýchlo uchované a prevezené na západné pobrežie. Tam Jacopo Annese, neuroanatóm a rádiológ z Kalifornskej univerzity v San Diegu, starostlivo odobral jeho mozog a začal odhaľovať jeho tajomstvá.

Reklama

Objavil jeden starý nález v predných lalokoch H. M. Pravdepodobne bol spôsobený Scovillom keď sa snažil dostať k hlbším štruktúram mozgu. Celý výskum pamäte H. M., vrátane práce Corkinovej, spočíval na predpoklade, že boli poškodené iba štruktúry temporálnych lalokov. Bolo to potenciálne dôležité zistenie.

Možno náhoda, no po upozornení na tento objav Corkinová vyzvala právnikov MIT, aby získali späť mozog H. M. a všetky fotografie, ktoré Annese starostlivo pripravil.

Corkinová mala rozhovor s Dittrichom predtým než zomrela na rakovinu pečene v máji 2016. Dittrichovi oznámila, že plánuje skartovať všetky svoje spisy a laboratórne záznamy týkajúce sa jej práce s Henrym Molaisonom, a že mnohé z nich už dávno zničila. Posledných 50 rokov života pacienta H.M. ho Corkinová v podstate vlastnila. A mala v pláne si vziať so sebou do hrobu všetky tajomstvá ukryté v jej spisoch.

Zdroj: https://lithub.com/

Možno Vás bude zaujímať

Vojna na Ukrajine – čo spôsobilo konflikt a aký je zámer Putina ?
Zaujímavosti
1 zdielaní57 pozretí
Zaujímavosti
1 zdielaní57 pozretí

Vojna na Ukrajine – čo spôsobilo konflikt a aký je zámer Putina ?

stejfreesk - 24.2.2022

Ruský prezident Vladimir Putin podnikol bezprecedentný útok na Ukrajinu.Tento krok prišiel po tom, čo Putin v pondelok nariadil, aby sa…

Hoia Baciu: Najstrašidelnejší les v Transilvánii
Zaujímavosti
1 zdielaní48 pozretí
Zaujímavosti
1 zdielaní48 pozretí

Hoia Baciu: Najstrašidelnejší les v Transilvánii

stejfreesk - 21.2.2022

Hoia Baciu s divne pokryvenými stromami láka milovníkov paranormálnych javov už dlhé roky. Niektorí dokonca tvrdia, že sa jedná o…

Múmie s medenými maskami zo Sibíri sú pre vedcov stále záhadou
Zaujímavosti
53 pozretí
Zaujímavosti
53 pozretí

Múmie s medenými maskami zo Sibíri sú pre vedcov stále záhadou

stejfreesk - 10.2.2022

Prečo boli múmie s medenými maskami pochované v plytkých hroboch na pustinách Sibíri? Ruskí vedci pracujú na rozlúštení záhady. Múmie…